Oslava výročia narodenia kňaza a národovca Andreja Cabana

Vo farnosti Komjatice pri Nových Zámkoch si veriaci spolu s nitrianskym biskupom Mons. Viliamom Judákom v nedeľu 1. decembra 2013 pripomenuli 200 rokov od narodenia významného kňaza a národovca Andreja Cabana, ktorý v tejto farnosti pôsobil viac ako dve desaťročia. Počas svätej omše v miestnom farskom kostole sa veriacim prihovoril hlavný celebrant Mons. Viliam Judák. Tu je časť jeho príhovoru:

„Bdieť znamená mať zmysel pre Božie hodnoty, ktoré chráni Cirkev. Nikdy to nebolo inak, aj v čase, keď žil kňaz, ktorý pôsobil medzi Vašimi predkami v r. 1837 ako kaplán a od r. 1844 až do smrti 1860 ako farár s krátkou prestávkou, keď počas revolúcie v r. 1848-1849 pôsobil vo Viedni ako vojenský duchovný.
Bol to múdry kňaz, vzdelaný národovec, ovládal osem rečí, rodoľub, kazateľ, pedagóg, publicista, reprezentant tých duchovných a kultúrnych síl, ktoré podstatným dielom hýbali vtedajším cirkevným, kultúrnym a duchovným životom našich predkov v štyridsiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia, v dobe, ktorá vyžadovala heroické činy a jednoznačný postoj v dobe, v ktorej sa rozhodovalo o našom národnom bytí alebo nebytí, o zániku.
Spomínať znamená sprítomňovať hodnoty významných – osobnosti a nimi obohacovať našu dobu, ktorá sa v mnohom podobá tej Cabanovej, nestálej, neistej, plnej zmien v Európe, na osobitne rodiacom sa Slovensku.
Pripomeňme si, že Európou, teda aj Slovenskom, sa v tom čase hnali myšlienky revolučnej zmeny. Napoleon na začiatku 19. storočia strašil monarchie svojou expanziou. Jedným vlieval nádeje slobody, druhým národom pripravoval útlak. Zo slovanských národov ani jeden nebol slobodný, iba cárske Rusko. Negramotnosť bola veľká. Štát nemal záujem budovať školy s vyučovacím jazykom slovenským. K tomu sa pridružila bieda v mnohorakej podobe. Preto sedliacke povstania, hladomory, morové epidémie...
Nie je tajomstvom, že nové myšlienkové prúdy, okrem pokroku, keď dominantnou kultúrnou ideou sa stáva osvietenský ideál vzdelaného a slobodného človeka, materiálne a duchovné povznesenie celého ľudu a národa, objavujú sa názory, ktoré smerom ku kresťanstvu spochybňovali jeho postavenie.
Spoločenské zmeny citeľne zasahovali do života našich predkov, do dedín a mestečiek, do priestoru slovenského národa a jeho obranného zápasu. Práve tento zápas si vyžadoval zrelé a morálne pevné osobnosti a takouto osobnosťou bol Andrej Caban nar. 7. 12. 1813 Selce, okres Banská Bystrica.
Jeho intelektuálny profil ovplyvňovalo bernolákovské hnutie, ktoré v jeho generácii ako tretej našlo svojho jedinečného stúpenca, najmä v tom, že vedel jedinečným spôsobom zjednocovať potrebu duchovne sa vzdelávať v rodnej reči a pritom využívať výsledky racionálne uchopenej osvety. Zaradil sa medzi bernolákovcov, ktorí sa prejavili ako vodcovské osobnosti, ako napr. Juraj Holček, Ján Palárik, Andrej Radlinský, Štefan Závodník, aj Ján Mallý-Dusarov, Jozef Sčasný, ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že skoro všetci vedeli v záujme slovenského národa prekonať dobový konfesionalizmus a uprednostniť ideu slobody národa, ktorá sa právom odvodzovala z evanjelia a zároveň sa naštepovala kresťanskou vierou
Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici, Leviciach a v Ostrihome študoval od r. 1828 filozofiu a teológiu v Trnave. Zameriaval sa najmä na cirkevné právo. Po kňazskej vysviacke r. 1837 bol kaplánom tu v Komjaticiach od r. 1844 tam bol farárom. Počas revolúcie v r. 1848-1849 pôsobil vo Viedni ako vojenský duchovný.
Veľkú starostlivosť venoval škole v Komjaticiach i samej obci. Usiloval sa udržať slovenský kultúrny život, a preto sa na svojej komjatickej fare pokúsil združiť vzdelancov v spolku Jednota. Zúčastňoval sa aj na významných národných podujatiach: r. 1846 sa zúčastnil na povestnej schôdzi Tatrína v Čachticiach, kde sa slovenskí vzdelanci dohodli na používaní štúrovskej spisovnej slovenčiny; ako zakladateľ spolkov miernosti bol potom účastníkom schôdze na fare Juraja Holčeka vo Veselom, kde vtedy založili Ústredný výbor zakladateľov spolkov miernosti. Ako člen delegácie vymáhal od Miestodržiteľskej rady v Budíne povolenie pre spolok Tatrín. Neskôr bol členom výboru tohto spolku i členom jeho komisií pre jazykovedný výskum a pre vydávanie učebníc.
Na jeho fare sa r. 1847 konala schôdza o národnom programe. Podporoval, a to aj finančne, podujatia slovenskej národnej kultúry i ustanovizne – gymnázium v Banskej Bystrici. Podsitniansku spoločnosť v Banskej Štiavnici, založenie Matice slovenskej a iné. Rozličné príspevky, kázne a úvahy uverejňoval v časopisoch Cyrill a Method, Katolícke noviny, Kazateľ, Sion a inde. V časopise Priateľ školy a literatúry uverejnil r. 1860 sériu dialógov, v ktorých odsúdil pomaďarčovanie sa a odrodilosť; postavil sa za slovenskú reč a za slovenský národ. Prispel aj do zbierky slovenských povestí, ktoré zozbieral Pavol Dobšinský.
Naša úcta a vďaka k jeho osobnosti je o to vrúcnejšia a opravdivejšia, že sa ocitáme v priestore jeho pôsobenia i smrti tu zomrel - 2. mája 1860, že živo vnímame jeho životné ideály a oceňujeme jeho podiel na získavaní slobody, že pokračujeme v jeho stopách a chceme rozvíjať to, čo nás obohacuje po stránke kresťanskej i národnej. Vidíme, že nezáleží, kedy človek žije, ale ako koná a dokáže sa obetovať“.

Tags: