Z homílie nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka na mariánskej púti v Nitre na Kalvárii, 16. 8. 2009

V evanjeliách, ako všetci dobre vieme, sa stretávame so skutočnosťou, že najčastejšie sa o Božej Matke dozvedáme na začiatku verejného života Ježiša Krista. Už aj krátko predtým – zvestovanie, narodenie, útek do Egypta. Potom sú správy o jej živorte skromnejšie. Mária stojí na konci pozemskej cesty Ježiša pod krížom a je prítomná pri zostúpení Ducha Svätého. To je všetko. U Ježiša je to presne opačne.  Vrchol evanjelií spočíva jednoznačne na konci jeho poslania, v utrpení a smrti, v jeho zmŕtvychvstaní a oslávení. Objavujeme v tom skutočnosť, ktorá v novozákonných dejinách spásy je zrejmá. Čím viac Boží Syn a jej rastie, tým viac ona ubúda. Čím viac nás Kristovo svetlo ožaruje, tým sa viac Matka Božia akoby stráca z dohľadu. A predsa nejde o podceňovanie. Lebo veľké prisľúbenie jej života znie: Čím viac môžem ako človek ustúpiť do úzadia, aby som Kristovi urobil miesto, tým viac nežijem už sebe, ale skrze Krista s ním a v ňom. A o to silnejšie začínam prežívať večný život už teraz. Smieť sa nechať ožiariť jasom Zmŕtvychvstalého, napriek svojím mnohým životným núdzam a starostiam, to dodáva nádej a istotu aj nám, hoci ako moderní ľudia mnohé istoty, aspoň to tak hlásame, máme. V obraze prvého muža na mesiaci pred štyridsiatimi rokmi sa skrýva triumf neskutočného ľudského výkonu. A ideme ďalej. Chystáme sa na Mars. Avšak obrazne na mesiaci len našej vlastnej tvorivej sily a výkonu, sa cítime, žiaľ, často bezmocní, slabí, bezbranní a ohrození. Uvedomujeme si, že aj keď sa veľmi snažíme dotýkať hviezd, nemôžeme si sami často pomôcť, nehovoriac, že sa vlastnými silami nemôžeme spasiť. Obraz ženy na mesiaci nám naproti tomu kladie pred oči božskú tvorivú silu k novému a večnému životu. Ubúdajúci a pribúdajúci mesiac ako znak pominuteľnosti a smrteľnosti je v tomto zmysle teraz prekonaný. Preto má táto Žena, výnimočná žena v dejinách spásy, mesiac pod nohami. Aby nám dodala odvahu. Veď sviatok Nanebovzatia Panny Márie s telom i s dušou sa vo Východnej cirkvi slávi už skoro po koncile v Efeze v roku 431. Cisár Mauricius na prelome 6. a 7. storočia uznal 15. august za štátny sviatok svojej ríše. Od začiatku aj na Západe chce Cirkev pripomenúť, že u Panny Márie nedošlo k rozpadu jej porušeného tela., ale práve tak ako jej Syn, práve jeho zásluhou, vošla do nebeskej slávy. Tým je pre nás predobrazom, príkladom, istotou, že každý vykúpený ju bude nasledovať aj v nebeskom oslávení. Avšak ako pripomína svätý Pavol aj dnes, poporiadku (por. 1Kor, 15, 20-23).  

Obdobie polovice 20. storočia bolo poznačené tým, že ľudia v spoločnostiach akoby až zo znepokojujúcou vášňou znova objavili ľudské telo, jeho krásu, veľkosť a dôstojnosť. Do tejto situácie prišlo v roku 1950 vyhlásenie tejto dogmy. Teda potvrdenie Cirkvi slávnostným spôsobom, čo sa od začiatku v kresťanstve verilo. Bol to hymnus na ľudské telo. Chvála, ktorá bola odvážnejšia a väčšia a ďalekosiahlejšia ako všetko, čo by sa ľudia mimo viery odvážili povedať o človeku. Cirkev tým zatônila hymnus na zem a jej nepominuteľnosť. Na človeka poukázala, na jeho budúcnosť tým, že práve vychádzajúc zo svojej viery, poukázala na osláveného človeka ako na tvora s nekonečnou budúcnosťou. 

Drahí  bratia a sestry, nanebovzatím Panny Márie Cirkev aj dnes ohlasuje celú veľkosť toho, čo znamená byť človekom. Od vyhlásenia tohto článku viery uplynulo takmer 60 rokov. Triumf telesnosti, fascinácie ľudským telom, uctievanie sexuality a kultu tela medzitým dosiahol rozmer nového náboženstva. Preto sa dnes zvlášť javí potreba vedomia úplnej dôstojnosti a krásy symbiózy človeka, jeho tela, jeho ducha a jeho duše. „Buď dobrá k svojmu telu, aby sa v ňom duša mohla dobre cítiť“, mienila už svätá Terézia Avilská. Ale aj opačne platí: Staraj sa o svoju dušu a svojho ducha, aby tvoje telo zostalo zdravé a neporušené. Avšak fanatické dychtenie po živote ako to často počujeme, žiť naplno, podnietilo vznik antikultúry života, ktorá čoraz väčšmi poznačuje tvár našej súčasnosti, ku ktorým okrem spomínaného kultu tela patria návykové látky, potraty, samovraždy, násilie či demokracia alebo bezuzdná sloboda vo vlastnom chápaní, kde je vraj všetko dovolené. Lekársky výskum sa s nasadením všetkých svojich možností snaží nájsť očkovacie látky proti rozličným novým chorobám a epidémiám, teda proti rozpadu imunitných síl ľudského tela. Dosahuje sa vyšší priemerný vek v kultúrnych krajinách, ale zároveň sme svedkami toho, koľko mladých ľudí zomiera a nielen pri nehodách. Víťazný pochod antikultúry sa nezastaví, ak ľudstvo zároveň neuzná, že oslabenie telesnej imunity je výkrikom znásilňovacej podstaty človeka. Spoločne sa tu usilujeme, bratia a sestry, si tu položiť aspoň niektoré otázky v tomto zmysle a hľadať na ne odpoveď. Prečo sa človek, najmä mladý, utieka napríklad k drogám, k alkoholu, k hazardným hrám, k závislosti na internete? V Nemecku podľa nedávnej ankety opýtaní sa vyjadrili, že sú ochotní zrieknuť sa blízkych ľudí radšej ako internetu. A bolo to až ¾ opýtaných. Keby sme to chceli zovšeobecniť, mohli by sme povedať, že odpoveď na takéto a podobné javy našich čias sú preto také, lebo život, tak ako sa nám sám v sebe ponúka, je pre mnohých príliš zatuchnutý, príliš mizerný a príliš prázdny. Po všetkých pôžitkoch, po všetkých oslobodeniach a všetkých nádejach, ktoré človek spája so životom, toho zostáva už príliš málo. Čeliť životu ako trápeniu a prijímať ho v takejto podobe sa stáva často neznesiteľné. Život by mal byť podľa mnohých nevyčerpateľným zdrojom dávania, bezhraničným prúdom potešenia. Na jednej strane túžba po plnosti, nekonečnosti, ktorá je v protiklade s našou obmedzenosťou. Na strane druhej vôľa jednoducho mať toto všetko bez bolesti a bez námahy. Život sa má človeku dávať bez toho, aby človek sám bol nútený dať sa. Mohli by sme tiež povedať, že podstatou celého tohto procesu je popretie lásky, pravej lásky, ktoré vedie k úniku do lži. Za tým všetkým však stojí falošný obraz Boha, to znamená popretie Boha a uctievanie idolu. Takýmto bohom chce byť človek týchto čias. Bohom, ku ktorému všetko prúdi no sám nič nedáva. Preto je skutočný Boh tým najvlastnejším nepriateľom, konkurentom takého zvnútra oslepnutého človeka. Toto je to skutočné jadro jeho choroby, lebo takto sa usídľuje v krajine lží a láske sa obracia chrbtom. Preto je smútok tohto sveta bez absencie nádeje taký hrozný. Áno, bolo potrebné zbaviť sa dozorcu, Boha, aby sme sa stali slobodní. Vziať späť do svojich rúk osud tohto sveta a svojho života. Výsledok je, že človek našich čias končí popieraním a ničením seba samého, o čom svedčí uzákonenie eutanázie v niektorých európskych krajinách, mnohé pokusy s človekom aj vo forme ľudských embryí. Nakoniec dochádzame k záveru, že by bolo lepšie, keby človek vôbec nežil. Potvrdzuje to strach pred preľudnením ľudstva, a preto regulovanie pôrodnosti a politika jediného dieťaťa. V susednom Česku okolo 8percent žien, ktoré by mohli mať deti sa vyjadrilo, že ich nikdy v živote nechce mať. V Nemecku toto číslo  dosiahlo vraj až 20 percent. Iste, táto metafyzická malátnosť môže existovať aj v symbióze s ohromnou aktivitou a zaneprázdnenosťou dnešného človeka. Jej podstatou je však únik pred Bohom, želanie byť sám sebou so svojou konečnosťou a nenechať sa rušiť Božou blízkosťou. 

Zavolajme nadšene trikrát hurá a obráťme radostné pohľady k rannej zore! Mimo manželstva sa na Slovensku vlani narodilo 27 percent detí zo všetkých v tom roku narodených. Je to obrovský pokrok smerom k osvietenej, modernej, racionálnej a liberálnej spoločnosti, keďže v roku 1991 bolo takýchto detí len 9 percent. Mali by sme sa tešiť, že sme konečne aj my svetoví, teda aspoň podľa niektorých skupín, ktorých poteší každé oslabenie rodiny, ako sa to objavilo v médiách. V tomto smere tu panuje oficiálne aj niekoľko mýtov: Vraj deti, ktoré vyrastajú v neúplných rodinách sú aspoň také pohodové ako tie, čo vyrastajú v úplných rodinách. Dokonca sú vraj na tom ešte lepšie, keďže nie sú zviazané takou umelou, neprirodzenou inštitúciou ako je manželstvo ich rodičov. Veď vieme, že tradičná rodina, pokračujú v úvahách mnohí, je aj tak len nástrojom Cirkvi a tyranského patriarchálneho muža, ktorý mláti ženu a zneužíva deti. Ale v skutočnosti je kult slobodného materstva jedným z najvážnejších sociálnych problémov, aké by Slovensko mohlo postihnúť. Západoeurópske štáty by nám  v tomto smere nemali byť vzorom, ale skôr odstrašujúcim príkladom toho, čo sa môže stať, ak sa prirodzené ľudské motivácie narušia sociálnym inžinierstvom. Svedčí o tom aj (britská) štúdia Rodina bez otca, ktorej výsledky boli publikované v roku 2002. Podľa toho britské výskumy ukazujú, že na deti z neúplných rodín číha oveľa väčšie nebezpečenstvo. Je tam väčšie nebezpečenstvo drog, závislostí na alkohole, fajčení. Podobne tu existuje väčšie riziko zločinnosti. Podľa týchto výskumov deti z neúplných rodín sú aj častejšími obeťami sexuálneho zneužívania, často páchateľmi sú partneri slobodných matiek týchto detí. Okrem toho mať viac slobodných matiek znamená mať viac ľudí ohrozených chudobou. (...) Tiež možno sa dotknúť situácie u nás. V roku 2007 sa na Slovensku narodilo 54 424 detí. Z týchto detí sa 29 percent narodilo mimo manželstva. A zároveň prišlo v roku 2007 rozvodmi o jedného z rodičov takmer osemtisíc detí. Spolu je to teda takmer 44 percent detí. Čo tieto fakty a čísla konkrétne znamenajú? Dokazujú hlavne epidemicky sa šíriace ochorenie rodiny na slovenské pomery, ktoré nadobúdajú nevídaný rozsah. Postupne sa väčšinovým fenoménom stáva neúplná rodina v rôznej forme, teda často nevhodné, rizikové, ťažké až problematické, podľa serióznych odborníkov, až choré prostredie pre výchovu detí. Česť výnimkám, pretože to nemožno zovšeobecňovať. My chceme kvalitných ľudí v každej oblasti spoločnosti a to nielen v politike, vo verejnej správe, v Cirkvi. Tu vôbec nejde o to, aby sme triedili ľudí podľa týchto kritérií na lepších a menej. Ako však ukazuje skúsenosť a ako sa to uvádza v mnohých učebniciach detského lekárstva, psychológie, sociológie, pedagogiky a podobne, ak dieťa nevyrastá v úplnej rodine, je citovo ochudobnené, necíti istotu, je vystavené niekoľkonásobne vyšším rizikám v dospelosti, ktoré tu už boli spomenuté. Ak si uvedomíme, že takmer polovica, značná časť mladých ľudí tohto roku je v takomto prostredí, čo bude o niekoľko rokov, keď títo ľudia budú sami rozhodovať nielen o svojom živote, ale aj o živote iných. Zdravé, úplné, viacdetné rodiny, ktoré zabezpečujú budúcnosť národa a spoločnosti sú dnes aj u nás v menšine. V tejto mimoriadne závažnej a kritickej situácii dnešná realita sa ešte zhoršuje. Viacdetné rodiny sa doslova ocitajú na pokraji biedy, sú trestané za počet svojich detí a sú ekonomicky zatlačené do pásma chudoby a sociálnej odkázanosti. Alebo čo treba vidieť za snahou celosvetového úsilia presadiť rôzne národné programy, aj u nás na Slovensku, ktoré majú už dopredu úplne jasný katastrofálny dopad na ženy, deti, mládež a následne na celú spoločnosť. Hoci treba povedať, že za ostatný čas sa mnohé tieto pochybné úsilia podarilo u nás zastaviť z najvyšších miest. (...)  

Iste sa všetci pýtame v tejto chvíli, čo môžeme robiť? Ak sa v tejto či podobnej situácii, ktorá nás oberá o pravé hodnoty, my kresťania iba budeme prizerať a budeme vyslovovať chlácholivé slová, veď doba je už taká, sme úplne na nič. Ak sme sa vyrovnali s nárokmi modernými alebo postmodernými, nestačí, že sa sami podriadime jej štandardom  a budeme dokazovať, že nám neprekážajú. Takáto falošná podoba pokrokového kresťanstva by bola smiešna, keby nebola taká smutná a taká nebezpečná. Je potrebné, aby sme sa vedeli postaviť zodpovedne ku každodennému životu a ponukám tohto sveta zodpovedne. Naozaj, ak od základu nedôjde k ozdraveniu duší, potom nie sú takéto štrukturálne analýzy ničím iným, iba prázdnym kresťanským zvykom. (...) Je preto potrebné znova objaviť realizmus kresťanskej existencie, je potrebné nájsť Ježiša Krista uprostred dneška. Je potrebné znova pochopiť, čo znamenajú jeho slová: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6).  

Samozrejme, v konečnom dôsledku vždy to spočíva aj v tom, že prijímame tieto hodnoty od Cirkvi, ktorá je tým poverená. Žiaľ, sme toho svedkami všetci. Mnohí ohŕňajú nosom nad tradičnou Cirkvou, ktorú vidia plnú chýb, nedostatkov a nepochopenia. Často ju my, jej členovia, odmietame a neprávom kritizujeme. Mnohí sa domnievajú, že v nej treba viac demokracie, iní trpia tým, že sa príliš prispôsobila svetským požiadavkám, ďalší sa hnevajú, že je ešte veľmi od toho vzdialená. Hlásiť sa dnes k dedičstvu tejto Cirkvi pripadá niekedy ako sa hlásiť k rodine, za ktorú sa človek hanbí, že má v nej pôvod, konštatuje súčasný taliansky žurnalista Vittorio Messori. A naozaj, koľko neistoty, skepsy a nedôvery poznamenáva aj dnes vzťah mnohých, aj k najvyššiemu pastierovi, nehovoriac k biskupom a kňazom. Mali by sme si to trochu uvedomiť aj v tomto roku kňazov. Komu veríme? Čudujeme sa? Veď dnes, hovoria mnohí, vraj ťažko veriť aj Pánu Bohu. A nezabúdajme, drahí bratia a sestry, v Cirkvi sa stretávame s dvoma skutočnosťami – s božskou a ľudskou. V nej, aj keď nie je prisľúbená bezúhonnosť, ani ideálna schopnosť pastierov a veriacich, garantované je božským zakladateľom jej jestvovanie a nezmeniteľná pevnosť v pravde až do jeho príchodu na konci čias. Božský element, aj keď ho my ľudia deformujeme, v Cirkvi je nezmeniteľný, preto je Kristova Cirkev aj dnes pilier a základ pravdy a sprostredkovateľkou Božej milosti. Preto jej dôverujme pre naše dobro. (...)  

Drahí  bratia a sestry, tak ako mesiac naberá svetlo zo slnka a iba preto je schopný žiariť, tak každý, kto dá z nás k tomu súhlas a ochotu, ako Božia Matka Mária, ktorá po celý svoj život aj na jeho konci bola ponorená do svetla svojho zmŕtvychvstalého Syna, má budúcnosť. (...) Preto tajomstvo dnešnej slávnosti nás chce zvlášť povzbudiť a naplniť nádejou i upozorňovať na budúcnosť nášho života v Bohu, a tak ho prežívať autenticky v opravdivej radosti a nádeji aj napriek našim ľudským slabostiam a úbohostiam.

Tags: