Homília Mons. Viliama Judáka - Zelený štvrtok 2013 - Missa chrismatis

Veľkonočné sviatky môžeme právom pokladať za rodinné sviatky, tak ako ich pokladali Židia. Iste nie na základe našej pokrvnosti, ale na základe hodnôt, ku ktorým sa napriek rozdielnosti hlásime.
V skutočnosti sviatky nášho vykúpenia a nového života majú svoj pôvod v hodnote, ktorý mu predchádza: v láske. Pretože láska plodí život. Láska predchádza životu a dáva mu podobu.
Jedinečným prejavom našej jednoty v láske je aj naša účasť na Missa Chrismatis, ktorú dnes slávime, s všetko obsahujúcim celkom paschálneho tajomstva. Zvláštnym spôsobom sa tu vyníma kňazské poslanie, ktoré – podobne ako všetky sviatosti – svoju genézu i trvalý základ má v kríži a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.
Vo Večeradle, večer pred svojim utrpením, Pán sa modlil za svojich učeníkov, ktorí boli s ním, hľadiac už do budúcnosti na spoločenstvo učeníkov všetkých storočí, „aj na tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,20). V modlitbe za všetkých učeníkov všetkých čias videl aj nás a modlil sa za nás. Počúvajme, o čo prosí pre Dvanástich a pre všetkých nás, ktorí sme sa tu zhromaždili: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17, 17-18). Pán prosí o naše posvätenie, posvätenie v pravde. A posiela nás, aby sme pokračovali v jeho poslaní.
Hoci sa výrok Svätého písma – „to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3) – týka všetkých kresťanov, osobitne sa týka nás kňazov, ktorí sme prijali nielen pozvanie „posväcovať sa“, ale aj stať sa pre našich bratov a sestry „vysluhovateľmi posvätenia“.
Tak sa „Božia vôľa“ v našom prípade takpovediac zdvojila, ba nekonečne znásobila, preto ju smieme a musíme poslúchať pri všetkom, čo konáme z moci nášho úradu a poslania. A v tomto spočíva náš podivuhodný údel: nemôžeme sa posväcovať bez toho, aby sme sa neusilovali o svätosť našich bratov, a nemôžeme sa usilovať o svätosť našich bratov bez toho, aby sme sa najskôr neusilovali o vlastnú svätosť.
Pri vstupe Cirkvi do nového tisícročia nám blahoslavený Ján Pavol II. pripomenul normatívnosť tohto „ideálu dokonalosti“, ktorý treba ponúknuť všetkým hneď na začiatku, keď sa kňaz pýta katechumena: „Chceš prijať krst?“ znamená zároveň sa pýtať: „Chceš sa stať svätým?.“
Samozrejme v deň našej kňazskej vysviacky, táto istá krstná otázka znova zaznela v našom srdci a vyžadovala si našu osobnú odpoveď; no bola nám zverená aj preto, aby sme ju kládli našim veriacim a uchránili jej krásu a vzácnosť. Svätiteľ sa nás pýtal ako kandidátov kňazstva: „Chceš sa čoraz užšie spájať s Kristom... a chceš sa s ním zasvätiť Bohu pre spásu ľudí?“ Toto naše rozhodnutie nie je v rozpore s vedomím o ľudských slabostiach i osobných zlyhaniach, či vinách druhých, ktoré môžu pokorovať kňazstvo v očiach sveta.
Bl. Ján Pavol II., sa na Zelený štvrtok 2002 obrátil na kňazov so smútkom bolesťou, že sme osobne v hĺbke bolestne zasiahnutí hriechom niektorých našich bratov, ktorí zradili milosť prijatú pri vysviacke a podľahli najhorším prejavom mysteria iniquitatis, ktoré pôsobí vo svete a konštatuje: “Stadiaľ plynú vážne pohoršenia, s následne vrhnutým tieňom podozrenia na všetkých ostatných zaslúžilých kňazov, ktorí konajú svoju službu čestne a dôsledne, niekedy až s heroickou láskou... my všetci – vedomí si ľudskej slabosti, no dôverujúc v uzdravujúcu silu Božej milosti – sme povolaní objať mysterium crucis a plne ho vložiť do hľadania svätosti. Musíme prosiť o to, aby Boh vo svojej prozreteľnosti vzbudil v srdciach veľkodušné rozhodnutie pre ideály úplnej oddanosti Kristovi, ktoré sú základom kňazskej služby.”
Ako vysluhovatelia Božieho milosrdenstva vieme, že úsilie o svätosť môže vďaka pokániu a odpusteniu začínať zakaždým znova. No zároveň pociťujeme potrebu oň prosiť: ako jednotliví kňazi, tak aj v mene všetkých kňazov a pre všetkých kňazov.
Prvé čítanie nám predstavilo slávne mesiášske proroctvo z druhej časti Izaiášovej knihy, tej časti, ktorá sa nazýva „Kniha útechy, či potešenia“ (Iz 40-66). Je to proroctvo, ktoré sa vzťahuje na izraelský národ, predurčený na vyhnanstvo v Babylone. Kvôli tomu Boh ohlasuje poslanie Mesiáša plného milosrdenstva, Mesiáša, ktorý bude môcť povedať: „Duch Pána, Boha, je nadomnou, pretože ma pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána...“ (Iz 61, 1-3). Naplnenie tohto proroctva sa uskutočnilo v Ježišovi, ktorý prišiel na svet, aby daroval Otcovu lásku ľuďom, ako sme počuli v dnešnom evanjeliu (Lk, 16-21).
Je to láska, ktorá sa zvláštnym spôsobom dáva poznať pri kontakte s utrpením, nespravodlivosťou, chudobou, so všetkými ľudskými slabosťami či už fyzickými alebo morálnymi. Spôsob, akým sa prejavuje láska, je v biblickom jazyku označovaný slovom milosrdenstvo. Toto poslanie milosrdenstva Kristus neskôr zveril pastierom Cirkvi.
Dekan kolégia kardinálov Angelo Sodano pri sv. omši na začiatku konkláve pri voľbe terajšieho Svätého Otca Františka, povedal: „V skutočnosti je to láska, čo pohýna pastierov Cirkvi, aby vykonávali svoje poslanie slúžiť ľuďom všetkých čias, počnúc charitatívnou službou až po tú najvyššiu službu, ponúknuť ľuďom svetlo evanjelia a silu milosti.” A pripomenul, že takto to naznačil Svätý Otec Benedikt XVI. v tohtoročnom Posolstve na pôstne obdobie: „V skutočnosti máme občas sklon redukovať pojem lásky k blížnemu len na solidaritu alebo na jednoduchú humanitárnu pomoc. Treba si uvedomiť, že najvyšším skutkom lásky k blížnemu je práve ohlasovanie evanjelia, teda "služba Slovu". Neexistujú žiadne prospešnejšie a teda dobročinnejšie skutky voči blížnemu ako lámať spolu s ním chlieb Božieho slova, umožniť mu podieľať sa na radostnej zvesti evanjelia, uviesť ho do vzťahu s Bohom.“ To je naša nenahraditeľná a najvznešenejšia úloha, bratia kňazi! Nemožno na to zabudnúť!
Hlásanie evanjelia rodí z počúvania, z nášho poznania Boha, ktoré sa uskutočňuje v približovaní sa k nemu, v živote modlitby a v živote podľa prikázaní. Každé naše ohlasovanie sa musí merať podľa slov Ježiša Krista: “Moje učenie nie je moje (Jn 7,16). Neohlasujeme, teórie a súkromné názory, ale vieru Cirkvi, ktorej sme služobníkmi. Ale to samozrejme neznamená, že by sme za touto vierou nestáli celým svojím životom a neboli do nej do hĺbky zakorenení. V tomto kontexte si spomeňme na slová sv. Augustína: “Čo je natoľko moje ako ja sám? Čo natoľko nepatrí mne ako ja sám? Nepatrím sebe, ale stanem sa sebou samým vtedy, keď idem za tebou a keď prekonávam seba samého, môžem sa začleniť do Krista a do jeho tela Cirkvi.” Ak teda sme spojení s Bohom, ak sme sa stali vnútorne stali jedno s ním, ktorý nás povolal keď sme utváraní vierou a ju žijeme, tak naše ohlasovanie sa stane dôveryhodné.
Všimnime si, že ohlasovať vieru napr. pre sv. Konštantína-Cyrila a Metoda neznamená ponúkať seba samého, alebo múdrosť gréckych filozofov, ako ich poznali. Oni otvorene a verejne učili to v čo verili, s čím ich poverila Cirkev i to čo zažívali pri osobnom stretnutí s Kristom. Apoštoli Slovanov sa neuspokojujú len s ohlasovaním slov, ale zapájajú do tohto veľkého diela viery celú svoju existenciu. Aj oni majú svoje obmedzenia a limity, ale vo viere ich premáhajú. Svedčia o tom aj nasledujúce udalosti z ich života: „Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať iba ty.“ Filozof odpovedal: „I ustatý som, i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ...“ (ŽK XIV) – je udalosť pri pozvaní Rastislavom v Carihrade. Dojímavé sú aj slová, ktorými sa pred smrťou Cyril prihováral svojmu bratov Metodovi v Ríme: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ty ľúbiš veľmi Horu, no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený?“ (ŽM VII). Iste to bola veľká obeta od Metoda, ktorý vždy túžil po kláštornom živote a teraz celá starostlivosť o misiu doľahla na jeho plecia. Alebo spomeňme , že pri misii u Kozárov, kde sa následkom ich krátkej misie dalo pokrstiť do dvesto ľudí. Kagan napísal cisárovi: “Poslal si nám vladár, muža takého, (myslí na Konštantína), čo nám ukázal, že kresťanská viera je svätá slovom i skutkom” (ŽK XI). Keď mu za odmenu chce dať nejaké dary, vyžiadal si iba zajatcov- Grékov, ktorých bolo dvesto. “To mi je milšie ako všetky dary” (tamtiež). Podobne konali sv. bratia aj vo vzťahu k Rastislavovi a Koceľovi, kde si za svoju námahu vyžiadali zajatých, ktorých bolo v tomto prípade spolu deväťsto (ŽK XV). Či to nie je krásna symbióza teórie a praxe hlásateľov viery?!
Na to, aby sme mohli hovoriť o Bohu, a konať v jeho duchu, mu treba vytvoriť priestor - v dôvere, že on sám koná v našej slabosti: vytvoriť mu priestor bez strachu, v jednoduchosti a v radosti, v hlbokom presvedčení o tom, že čím viac dávame do stredu jeho a nie nás samých, tým väčšie ovocie napokon prinesie naše úsilie. Musíme sa snažiť, aby sme sa stali skutočnými ohlasovateľmi Krista, a nie ohlasovateľmi seba samých.
Iba v priateľstvo s Ním sa ho učíme poznávať: jeho spôsob bytia, myslenia, konania. Žiť plnohodnotné kňazstvo znamená kráčať v osobnom spoločenstve s Kristom, predkladajúc mu náš každodenný život, naše úspechy aj pády, naše námahy a naše radosti – je to jednoduché postavenie sa pred Neho. Zvlášť pri Eucharistickom slávení.
Ak sa zjednotíme s Kristom, naučíme sa ho spoznať aj v trpiacich, v chudobných, v maličkých tohto sveta; staňme sa teda tými, ktorí slúžia, ktorí spoznávajú jeho bratov a sestry a v nich sa stretajú s Ním samotným.
Aby Cirkev mohla túto úlohu plniť, musí ostať nerozlučne spojená s Kristom a nedať sa nikdy od neho odlúčiť: potrebuje svätých kňazov, ktorí prebývajú „v Ježišovom Srdci“ a sú šťastnými svedkami trojičnej lásky Boha. To je aj naše spoločné a vzájomné veľkonočné žičenie a naša odpoveď Ježišovi Kristovi za jeho lásku, ktorú si v tieto posvätné dni budeme zvlášť pripomínať. Požehnanú Veľkú noc Vám všetkým drahí bratia kňazi a všetkým tým, ktorí sú Vám zverení! Amen.

Tags: