Homília biskupa Mons. Viliama Judáka k príležitosti stretnutia seminaristov

Stretnutie slovenských seminaristov Nitra, 1. 5. 2012

Všetci dobre vieme, že Prvý máj má viacero prívlastkov: Je to Deň práce; Spomienka sv. Jozefa, robotníka; začiatok mariánskeho mesiaca i Pamätný deň pristúpenia SR k EÚ. Od vlaňajšieho roka je to aj deň, kedy bol blahorečený nezabudnuteľný pápež Ján Pavol II.

Je to pre nás teda vzácna príležitosť zahľadieť sa spoločne na tohto vzácneho človeka, najvyššieho pastiera Cirkvi, ktorý sa vždy s takou láskou a nádejou pozeral na seminaristov.

Pozrite! Počas prvej pobožnosti Krížovej cesty v Ríme v Koloseu bol kríž upevnený na blízko položenom Monte Palatino – bolo to 13. apríla 1979. Bol nezabudnuteľný a hviezdami žiariaci večer Veľkého piatku. Z tohto vŕšku pápež predniesol reč k Božiemu ľudu a zakončil ju slovami: „Dum volvitur orbis, stat crux!“ (Kým sa svet mení, kríž pevne stojí!), a niekto zo zástupu, hlasne prerušiac ticho, zvolal: „Santo Padre! In hoc signo vinces!“ (Svätý Otče! V tomto znamení zvíťazíš!). A toto zvolanie okamžite vyvolalo búrlivý a dlhotrvajúci potlesk prítomných.

Ján Pavol II. celý čas nepohnute stál, takmer zmeravený v mlčanlivej adorácii pri tomto znaku vykúpenia sveta. Dôvera, ktorou sa opieral o kríž po celý druhý najdlhší ponitifikát v dejinách Cirkvi charakterizuje jadro a tajomstvo jeho požehnanej apoštolskej služby, hoci Karol Wojtyla ako mladý básnik napísal vo svojich prvotinách slová v zmysle: „Nemôžem ovplyvniť beh sveta.“ Ako dobré, že sa vtedy budúci pápež mýlil, mohli by sme dobromyseľne podotknúť(!). Isté je, že svojmu pôvodnému rozhodnutiu: napomáhať dobro – ostal verný.
Ján Pavol II. bol neochvejne presvedčený, že viera v Boha, ktorá sa má prejavovať v každodennom živote, môže skutočne zmeniť svet. On podľa toho vždy aj konal. Držiac sa pevne kríža, ako kňaz a služobník Ježiša Krista nepretržite na oltári Eucharistie dejín sa odvážil úplne a dokonale odovzdať sa do Božej vôle, ako sa odovzdal celkom Kristus Otcovi, aby sa v ňom celkom a dokonale mohol odovzdať ním vykúpenému človekovi. A pretože spoznal nedostižný vzor toho odovzdania vo „fiat“ Bohorodičky Panny Márie, chcel Ján Pavol II. cez jej ruky zasvätenia svojej úplnej sebaodovzdanosti – zverenú mu Cirkev – odovzdať úplne jej Synovi. Vo svojom pápežskom embléme „Totus Tuus“ dal tomu aj verejný výraz. Sám priznáva, že celým jeho povolaním sa vinie „mariánska niť“.

S jeho povolaním ku kňazstvu to nebolo však také jednoduché. Keď ako študent gymnázia vítal krakovského arcibiskupa Adama Štefana Sapiehu v rodných Wadoviciach. Arcibiskup sa spýtal učiteľa náboženstva, kam sa ten chlapec chystá po maturite. Keď katechéta odpovedal, že bude študovať poľský jazyk a literatúru. Arcibiskup poznamenal: „Škoda, že nie teológiu.“
Trvalo to ešte pár rokov, keď počas vojny (1942) vstúpil do tajného seminára. Medzi tým pracoval ťažko ako robotník v kameňolome. Na zlaté kňazské jubileum r. 1996 svoju cestu ku kňazstvu a svoju činnosť kňaza, biskupa, kardinála a najvyššieho pastiera Cirkvi označil ako „Dar a tajomstvo“
Preto hovorí pri inej príležitosti: „Povolanie je predovšetkým Boží dar: znamená nie voliť, ale byť vyvoleným; je odpoveďou na lásku, ktorá predchádza a sprevádza. Pre toho, kto sa poslušne oddá Pánovej vôli, sa život stáva prijatým dobrom, ktoré svojou povahou smeruje k tomu, aby sa premenil na obetu a dar“ (Posolstvo k 36. Svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania 25. apríla 1999).
„Na počiatku každej cesty k povolaniu je Emanuel, Boh s nami. Dáva nám najavo, že nie sme pri budovaní svojho života sami, lebo Boh kráča s nami, v našich životných úspechoch i pádoch, a ak aj my chceme, s každým z nás má v pláne úžasný, jedinečný a neopakovateľný príbeh lásky, ktorý je zároveň v súlade s celým ľudstvom a vesmírom. Objaviť Božiu prítomnosť vo vlastnom životnom príbehu, necítiť sa viac sirotami, ale vedieť, že máme Otca, ktorému sa môžeme úplne zveriť, to je rozhodujúci okamih, ktorý mení čisto ľudské obzory a privádza človeka k pochopeniu, „nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak úprimným darovaním seba samého“ – (Posolstvo k 38. Svetovému dňu modlitieb za povolania 6. mája 2001).
„Povolanie na výlučnú službu Kristovi v jeho Cirkvi je nesmiernym darom Božej dobroty, darom, o ktorý treba s pokorou a dôverou úpenlivo a vytrvalo prosiť. Kresťan sa mu musí čoraz viac otvárať a dávať pozor, aby nepremeškal čas milosti, „čas svojho navštívenia“ (Lk 19, 44) - (Posolstvo k 41. Svetovému dňu modlitieb za povolania 2. máj 2004).
Posledné posolstvo zaznelo, keď bol už opustil tento sveta (17. apríl 2005): „Duc in altum!“ Kristov príkaz je osobitne aktuálny v našej dobe, v ktorej istá rozšírená mentalita dáva pred ťažkosťami prednosť osobnej apatii. Prvou podmienkou toho, aby sa dalo zatiahnuť na hlbinu, je pestovať hlbokého ducha modlitby, ktorý je živený denným počúvaním Božieho slova. Opravdivosť kresťanského života sa meria hĺbkou modlitby. Je to umenie, ktoré „akoby sme si vždy znovu osvojovali od samého Božského Majstra. Robili to tak jeho prví učeníci, ktorí ho prosili: ,Pane, nauč nás modliť sa!‘ (Lk 11, 1). V modlitbe sa rozvíja s Kristom dialóg, ktorým sa mu stávame dôverne blízki: ,Ostaňte vo mne a ja vo vás‘ (Jn 15, 4)“ (Novo millennio ineunte, 32).

Kto otvorí srdce Kristovi, pochopí nielen tajomstvo vlastnej existencie, ale aj vlastného povolania, a dozrejú v ňom nádherné plody milosti“ (Posolstvo k 42. Svetovému dňu modlitieb za povolania 17. apríl 2005).

Nemožno obísť ani slová, ktoré adresoval mladým ľuďom i seminaristom počas pastoračných návštev na Slovensku. Na vajnorskom letisku (22. apríla 1990) povedal: „Vy mladí ste budovateľmi budúcnosti Cirkvi a národa. Uvedomte si túto obrovskú zodpovednosť. Pamätajte si, že súladnú stavbu možno postaviť len vtedy, keď sa bude budovať na predtým položených základoch a podľa už pripraveného projektu. Základy vašej kultúry položili sv. Cyril a Metod; oni označili aj hlavné rysy projektu budúceho vývoja. Ten projekt má svoje meno: Ježiš Kristus. Nebojte sa Ježiša Krista! On je vaším skutočným priateľom, on vás nikdy neopustí.!

V podobnom duchu hovoril na svojej druhej návšteve v Nitre-Janíkovciach (30. júna 1995): „Vy mládež tejto krajiny, ste novou úrodou na Božom poli. Tou úrodou, ktorej korene siahajú do čias evanjelizácie svätých solúnskych bratov. Buďte ich dôstojnými pokračovateľmi!... Majte vždy otvorené oči. Nedajte sa opantať ideológiou falošnej slobody, ktorá v mene zdanlivého šťastia šíri indiferentizmus a relativizmus a tým pozbavuje svedomie hodnôt, ktoré dávajú životu zmysel.“
Ján Pavol II. rozumel svetu a dnešnému človeku. Svojim postojom neohrozene poukazoval na skutočnosť, že keď sa moderný človek klania falošným bohom sa kultúra života nútene zdeformuje. To je vlastná príčina, prečo sa vyvíjalo 20. storočie takto, ako sme toho svedkami. Ľudia zabudli na Boha a tým, že zabudli na Boha, zabudli na to, kým boli a čím boli – a mohli byť. Úplne sekularizovaná kultúra, z ktorej zmizli transcendentne vzťažné body vzťahu pre ľudské myslenie a jednanie, je nepriateľom ľudskej slobody i demokracie.
Pápež, ako najvyššia cirkevná autorita sa , prejavil aj ako osobnosť, ktorá rozumie Európe. Možno to cítiť aj z apoštolského listu Egregaiae virtutis ktorým sám vyhlásil slovanských svätcov za spolupatrónov Európy (1980).
Terajší Svätý Otec Benedikt XVI v tomto smere povedal: „Zvlášť, keď som ho videl modliť sa, som pochopil, že to bol Boží muž“ – čo hovorí za všetko.
Keď na to spomíname, nezabúdame pritom myslieť na apoštola Jána, jediného učeníka Kristovho, ktorý spolu s jeho Matkou stál pod krížom, lebo on „veril láske“, takisto myslíme na Pavla, ktorý stretol zmŕtvychvstalého Krista na ceste do Damasku.

Je naozaj vhodné, rozpomínať sa na vieru Jána, „učeníka pri nohách kríža“, a na vieru Pavla, „horlivého apoštola národov“, keď si s úctou spomíname na tohto nezabudnuteľného pápeža Jána Pavla II., ktorý tieto mená nenosil symbolicky, ale skutočne sa s nimi stotožnil, pretože žil svoje povolenie naplno.

Chceme si dnes spoločne tieto hodnoty uvedomiť, že len v nasledovaní Ježiša Krista v spojení s Kristovým zástupcom a Petrovým nástupcom - so Svätým Otcom - kráčame správnou cestou k naplneniu svojho povolania. Nedajme sa teda zmýliť názormi, ktoré aj u nás zaznievajú pod rúškom „obnovy Cirkvi“ a používajú sa k tomu prostriedky, ktoré sú pochybné a jednoznačné proticirkevné ako je: neposlušnosť, spochybňovanie Magistéria, svätenie žien a pod.
Pohliadnime na Krista, Božieho Syna, ktorý svojou autoritou a právomocou konkretizoval svoje poslanie vlastnou poníženosťou a poslušnosťou až na kríž a urobil tak svoje povolanie vierohodným. Kristovo kňazstvo sa zavŕšilo na kríži. Z tohto dôvodu kríž je a zostáva základným kameňom a trvalým stredobodom kňazského života, ktorý môže nájsť svoje naplnenie len v disponibilite vlastného ja v službe Pánovi a ľuďom.
Môže to byť niekedy veľmi bolestné a ťažké, ako je to bolo aj v prípade služby a utrpenia bl. Jána Pavla II., ale nemožno zabudnúť, ako to vlastne Kristova Cirkev hlása od začiatku, že dejiny človeka sú Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpené; že Kristovo kráľovstvo existuje. Christus regnat – tak znie základné posolstvo Cirkvi Regnavit a ligno Deus. Trónom Cirkvi je síce vždy kríž, ale je to kríž Kristov, kríž pravdy víťazstva a v to Ján Pavol II. neochvejne dôveroval. To vlastne potvrdzuje cestu, ktorou išiel Karol Wojtyla ešte skôr ako bol najvyšším pastierom Cirkvi. Svedčia o tom aj svedectvo jeho blízkeho spolupracovníka T. Styczňa: „Na Katolíckej univerzite v Lubline všetci sme vídali, že „náš profesor“ v tichosti kaplnky uršulínok denne sa modlieval krížovú cestu.“ Kiež, drahí bratia nás Pán požehnáva a na príhovor Božej Matky, sv. Jozefa, i bl. Jána Pavla upevňuje v nás dobré dielo, ktoré v nás začal, aby v ňom bolo naplnené i zavŕšené. Amen.

Tags: